Má aj neveriaci kdesi v duši skrytú modlitbu?

Štefan Chrappa, alias Pišta Vandal, hlboko a úprimne veriaci človek, ponúka zamyslenie, či aj v Boha otvorene neveriaci človek môže nosiť v sebe skrytú modlitbu.

Bože, viem, že nie si.

Ale ak si, daj, aby som ťa spoznal.

Môže takto nejako by mohol vyzerať Otčenáš ateistu? Alebo sa ateista zo svojej podstaty nemodlí, či nesmie modliť? Je možne, že človek, ktorý sa označí za neveriaceho, no vysloví takúto improvizovanú strelnú modlitbu, prestáva byť ateistom a začína byť hľadajúcim, alebo tápajúcim. V tom je veľká úzkosť a my jednoducho potrebujeme istoty a odpovede.

Emeritný Pápež Benedikt XVI. hovorí, niečo v tom zmysle: „Dobre… Tvrdíš, že Boh neexistuje. Ale predsa len, skús žiť tak, ako keby bol.“ A máme tu aj slávneho Gagarina, ktorému pripísali výrok: „Bol som vo vesmíre, ale Boha, som tam nevidel.“ Lenže jeho výrok bol v skutočnosti iný. Gagarin povedal, parafrázujem: „Kto Boha nevidel na zemi, neuvidí ho ani vo vesmíre.“ A tak premýšľam, ako preložiť modlitbu do reči neveriaceho človeka. Ako mi kedysi povedal už nebohý salezián a bývalý politický väzeň, svätý chlap Anton Srholec: „Boh má v Biblii tisíc mien. Jedno z tých mien je Život. Kto slúži životu, je veľmi blízko tomu, že slúži Bohu.“ No jasné! Ak túžime byť zbavený bolesti, ak prajeme dobro iným, ale aj sebe, toto všetko je modlitba. A že sa nedá nahmatať, odvážiť, zmerať? To nie je pravda! Veď uveďme si príklad – také darovanie krvi. No nie je práve v tom zázrak? Človek daruje krv. Človek bez krvi zomrie! Je to vzácne pulzujúce obeživo. Keď túto vzácnosť darujeme, delíme sa s tým najvzácnejším čo máme. Delíme sa so svojím životom. Zázrak spočíva v tom, že darovanie krvi nás nezabije. Nám tá krv chýbať nebude, ale inému človeku zachráni Život. Deliť sa so životom, to je modlitba. Solidarita je modlitba. Láska je modlitba.

Premýšľam nad jednou rodinou, ktorá mala doma umierajúceho muža. Vedeli, že musí odísť. Slúžili mu svojou láskou, prítomnosťou, starali sa o neho. Tohto kedysi siláka teraz kŕmili ako malé dieťa, prebaľovali ho, umývali. A keď odchádzal držali ho za ruku. Hoci o Bohu nehovorili, hoci v neho neverili, ich život bol modlitbou. Ich starostlivosť bola modlitbou. Ich prítomnosť bola modlitbou.

Ako mi povedal jeden skvelý muž: „Sviečka vydáva svetlo, ale cenou za to svetlo je, že zhorí, že sa stratí, že zmizne. Preto ak chceš vydávať svetlo, alebo musíš vydávať svetlo, lebo si na to povolaný, rátaj s tým, že z teba zákonite musí ubúdať. Ale tým svetlom ožiariš a inšpiruješ iných. Lebo svetlo priťahuje! Tak svieť!“

Bojím sa definovať Boha aby som sa nepomýlil. Ale velebím Život. V pamäti mi utkvel výrok protestantského kazateľa, ktorý takto uvažuje: „Ak by aj nakoniec nebolo žiadne vzkriesenie, kresťanstvo bolo to najkrajšie, čo som mohol žiť.“ Ako kresťan spoznal čo je prijatie, spoločenstvo, poslanie aj odpustenie. A to nie je málo!

Preto sa pokojne môžeme modliť: „Bože viem, že nie si. Ale ak si, daj, aby som ťa spoznal.“